Ako prebieha jednodňová otočka na Donbas?
Boris a Maťo – November 2025
Je nedeľa 23. novembra. Budíme sa do hmlistého novembrového charkovského rána. Havrany a holuby posedávajú na mokrých konároch, kde-tu babuška zametá listy alebo sa vracia s nákupom. Inak celkom kľud.
Aj v noci bol kľud, takže sme sa dobre vyspali. Nočné trivohy (letecké poplachy) niekoľkokrát ohlasovali roje kamikadze dronov typu Shahed, no všetky leteli na juh od Charkova. Pravdepodobne ničiť ďalšiu elektráreň. Ako inak. Blíži sa zima.
Boris nám zrobí hipsterské espressko svojou cestovnou kávomašinkou – naozaj life-hack, za ktorý som mu vďačný. Káva na pumpe je fajn, ale raz za čas takéto pohladenie duše dobre padne. Najmä keď nás čaká náročný a vyčerpávajúci deň. Ideme odniesť posledný náklad, ktorý vezieme z Bratislavy na východ Ukrajiny. Veci pre medikov z organizácie Frontline Medics – prevažne civilných zdravotníkov, lekárov a záchranárov so zameraním na evakuácie z fronty. Ťažká robota s koncom v nedohľadne. Aj Boris u nich slúžil mesačný turnus začiatkom roka, ale o tom možno raz niekedy… v inom blogu.
Vďaka firme Fresenius Kabi, od ktorej sme obdržali grant na nákup medičnej dopomohy, im teraz vezieme fakt dobré a užitočné veci. Hromadu certifikovaných CAT turniketov (pomôcky na zastavenie masívneho krvácania z končatín), chest-sealy (pomôcky pri zraneniach hrudníku a pľúc), dekompresné ihly, intraoseálnu vŕtačku aj s ihlami, veľkú krabicu izraelských obväzov, manuálnu odsávačku – no skrátka dobrý matroš za 5 000 eur. K tomu nejaký spotrebný medičny matroš a ešte niekoľko infúznych púmp, ktoré sme dostali do daru v jednej z bratislavských nemocníc.
„Mali sme ísť na výlet do Iziumu. Bude to Izium iný.“
Pôvodný plán bol stretnúť sa s medikmi v Iziume a tam im odovzdať veci. Izium je mesto ležiace blízko hranice Donetskej oblasti, alebo ak chcete Donbasu, no stále ešte patriace pod Charkovskú oblasť. Smutne známe tým, že sa ním front prehnal dvakrát a je jedným z najdesivejších mement tejto vojny. Vojská okupantov tu po sebe zanechali zničené mesto, infraštruktúru a masové hroby plné civilistov.
Zničené budovy, mobilný betónový bunker a spomienkové miesto. Izium.
Ráno po obligátnej kontrole motorového oleja našej dosluhujúcej dodávky sadáme do chladného auta. Boris konštatuje: „Mali sme ísť na výlet do Iziumu. Bude to Izium iný. Bude to Kramatorsk.“ Nervózne sa zasmejem a spolu s Borisom počúvam, či nakopneme auto – nakopli sme, ide sa.
Včera večer nám písali medici, že nestihnú dôjsť do Iziumu a či zvládneme doviezť veci až do Kramatorska. Súhlasíme, aj keď sme sa pôvodne tomuto mestu chceli vyhnúť. Mesto leží na Donbase, južne od Slovianska. Situácia pri fronte sa mení. Cesta medzi Iziumom a Slovianskom je zo dňa na deň nebezpečnejšia.
Pred pár mesiacmi, počas služby u Frontline Medics, sa po nej Boris ešte vozil relatívne bezstarostne. Front sa hýbe pomaly, niekedy sa celé mesiace nehýbe. No to sa nedá povedať o FPV dronoch*. Tam, kde pred pol rokom ešte nedoleteli, teraz lietajú bežne. Ich dolet sa vďaka technologickému pokroku zvyšuje snáď každý mesiac o niekoľko kilometrov. A tak miesta, na ktoré doteraz lietali „len“ rakety a Shahedy, sú dnes označené varovaniami pred FPV dronmi.
Z Charkova sa motáme po pamäti, protivzdušná obrana opäť ruší GPS signál. Tak si ruské rakety a Shahedy myslia, že sú niekde pri pobreží Čile. Myslí si to aj naša navigácia. Našťastie tu nie sme prvýkrát a Boris sa tu celkom vyzná.
Charkov, kedysi živé mesto plné dopravných zápch, dnes pôsobí prázdnejšie. V dôsledku vojny ho opustilo priveľa ľudí na to, aby tu ešte nejaké vznikali. Nie je to mesto duchov, život tu pokračuje. No z rušnej metropoly východnej Ukrajiny je teraz proste veľké železobetónové mesto s mnohými zničenými budovami a širokými cestami, ktoré sú predimenzované na súčasný stav dopravy.
*First Person View Dron – malý, rýchly komerčne predávaný dron, pôvodne určený na nahrávanie akčných videí a zábavu. Dnes s pripnutými náložami funguje ako samovražedná zbraň ovládaná na diaľku až 50 km.
Míňame niekoľko strategicky odparkovaných pick-upov s guľometmi. Čakajú na prilietajúce ruské Shahedy. V duchu im želáme dobrú mušku a odbáčame na výpadovku smer Izium.
Cesta je dlhá a rovná. Tak ako väčšina ciest v tejto obrovskej, rovinatej krajine. Po oboch stranách sú zamínované oblasti, označené nenápadnými bielymi vlajočkami na konároch kríkov lemujúcich cestu a občasnou ceduľou s lebkou a prekríženými hnátmi. Nie všetky oslobodené oblasti už stihli odmínovať a bude to trvať dekády aj po vojne.
Desiatky kilometrov zamínovaných polí a lesíkov. Cesta medzi Charkovom a Iziumom.
Do Iziumu prichádzame relatívne skoro, nakoniec je od Charkova vzdialený len stodvadsať kilometrov, čo je na ukrajinské pomery naozaj kúsok. Značne zničené mesto pripomína surrealistický western – alebo skôr eastern. Bizarnú atmosféru dotvárajú vojenské vozidlá so svojpomocne navarenými klietkovými konštrukciami. Autá, nákladiaky, pickupy a všakovaké mašiny majú túto protidronovú „škrupinu“ z pletiva a mreží. V organickom prúde klietok, civilných áut, chodcov a našej dymiacej dodávky sa po blatovej, deravej ceste hemžia vojaci na krosových motorkách a štvorkolkách. Na tunajšie cesty sú asi najlepšie vybavení.
Izium. V marci 2022 sem priletela ruská kĺzavá bomba a doslova vymazala tretinu budovy.
Rusi pri tomto útoku zabili 44 civilistov.
Ruiny toho istého obytného domu v Iziume.
Čakáme.
Papiere, ktoré budeme potrebovať pri odovzdávaní vecí v Kramatorsku, ešte nemáme. Prezieravo sme si ich nechali poslať do Iziumu, no ešte nedorazili, a keďže sa potrebujeme vrátiť do Charkova ešte dnes pred komandantským časom*, bude to len tak-tak. Po návšteve Novej Pošty sa dozvedáme, že už sú v meste, no ešte nie na mieste. Ak počkáme hodinu, prídu. Posúvame termín stretnutia v Kramatorsku a ideme zatiaľ na kávu do Borisovej obľúbenej kaviarne.
*hodina označujúca začiatok zákazu vychádzania
„Kto by to bol pred štyrmi rokmi povedal, že Boris bude mať obľúbenú kaviareň kdesi na východe Ukrajiny.“
Malá kaviareň, ktorá by sa v bratislavskej konkurencii hipsterských kaviarničiek nestratila, pôsobí surrealisticky uprostred tejto smutnej vojnovej reality – to sú tie ukrajinské kontrasty, na ktoré som si za tri roky zvykol. Môj mozog ich však vždy samovoľne okomentuje. Pri kvalitnej káve uprostred všetkej tej nepravdepodobnosti úplnou náhodou stretávame členku Frontline Medics. S Borisom sa spoznajú podľa typických trojuholníkových nášiviek, ktoré majú obaja na bundách. Má však namierené inam, my tiež, a tak po krátkom rozhovore odchádza. A my vlastne tiež – prišli papiere.
Sadáme do dodávky a vyrážame smer Sloviansk – Kramatorsk.
„Počuj, za Iziumom začína tá chujová doroha, mali by sme sa obliecť…“ vravím Borisovi. „Jasné, len vyjdeme z mesta,“ odvetí.
Desiatky kilometrov zasieťovaných ciest na Donbase.
Okamžite za mestom začínajú protidronové siete. Po pár sto metroch stojíme v tuneli zo sietí a obliekame si balistické vesty a prilby. IFAKy** berieme z korby dopredu do kabíny a ja štelujem detektory dronov. Ideme.
Po takýchto cestách s vysokou hrozbou FPV dronov sa jazdí trochu inak. Minimálne 130 km/h. Ideálne 150. So zhasnutými svetlami. Ak je cesta exponovaná a bez sietí, trochu kľučkovať – ak to situácia dovoľuje. Proste znižovať šancu, že si vás operátor dronu vyberie ako cieľ.
**Individual First Aid Kit – taktická lekárnička.
Čím bližšie sme k Sloviansku, tým častejšie pípa detektor. Na obrazovke však len prázdny šum. Je to veda a niekedy si hovoríme, že hranica medzi pokojom z ticha a nepokojom zo zachyteného signálu je taká tenká ako naša dôvera v tieto prístroje.
Za nejaký čas nás z hlavnej cesty zvedie drevená ceduľa s nápisom: „Pozor! Nebezpečenstvo FPV dronov, do mesta tadiaľto.“
Z najnebezpečnejšieho úseku, kde operuje najviac poloautonómnych, lietajúcich samovražedných robotov s výbušninami, nás odviedla drevená tabuľa na malú obchádzku o pár kilometrov vedľa – takže pohoda.
Cez Sloviansk prechádzame relatívne rýchlo s Borisovým komentárom, že je to tu viditeľne zničenejšie ako pred pol rokom. Kramatorsk je kúsok za Slovianskom, pár minút jazdy.
„Otvorili sme desať metrov vľavo.“ Sloviansk
Do vyľudneného mesta prichádzame v miernom predstihu pred stretnutím s medikmi. Atmosférou mi pripomína Cherson – veľkosťou aj celkovým vzhľadom, no najmä prázdnymi ulicami a cestami. Smutná realita prifrontových miest.
Front je vzdialený asi pätnásť až dvadsať kilometrov a cítiť to. FPV drony už začali lietať aj sem, priamo do mesta, nielen na strategické cesty spájajúce Donbas s Charkovskou oblasťou.
Stretnutie si dohadujeme v jednej kramatorskej reštaurácii a čakanie na medikov si spríjemňujeme borščom a pelmeňami.
„Sme si teda vybrali miesto na obed,“ vraví Boris a ukazuje mi mapu bojov na telefóne. „V duchu našich dobrých zvykov,“ prikyvujem a topím pelmene v kyslej smotane.
Mapa prebiehajúcich bojov v severozápadnej časti Donbasu z 23. novembra 2025. Zdroj: www.deepstatemap.live
Ledva dojeme a prichádzajú „Frontlajni“ vo dvojici. Obaja Američania – drobná dobrovoľná doktorka a jeden z hlavných členov organizácie, mohutný chlap – vyzerajú unavene. Nedivím sa. Sú radi, že sme im priniesli veci, no je z nich cítiť vyčerpanie.
Opúšťame reštauráciu, sadáme do dodávky a nasledujeme „Frontlajnov“ za ich medičnou mašinou s elektronickými rušičkami dronov a maskovacími sieťami.
Kdesi medzi panelákmi im prehádžeme veci z auta do auta. Podpíšeme papiere, pečiatka sem, pečiatka tam, nech sú úradníci spokojní. Povymieňame nášivky našich organizácií do zbierky – to je zas naša byrokracia.
Ešte krátke video pre donorov. Ale nie tu medzi bytovými domami – ideme na neutrálne veľké námestie s križovatkou. Tímy medikov sú pre Rusov bežným cieľom a nechceme točiť video na sídlisku a znervózňovať všetky babušky, už aj tak toho majú dosť.
Finálne poďakovanie, … rozozvučali sa sirény. „Asi už poďme, sem do centra často niečo priletí,“ zaznie v angličtine.
Ruiny kedysi pekných domov na námestí to len potvrdzujú. Tak si podávame ruky a ideme každý po svojom.
Zničené námestie. Kramatorsk.
Stmieva sa skoro, tak sa zbytočne nezdržujeme. Krásy Kramatorsku si pozrieme inokedy. Potrebujeme ešte prejsť problematickú cestu medzi Slovianskom a Iziumom, ideálne so zhasnutými svetlami, tak aby sme sa pri tom nezabili o iné nesvietiace auto.
Hovorím Borisovi, že som rád, že je dobrý šofér, keď sviští 110 km/h po naozaj úzkej obojsmernej ceste pod sieťami, kdesi na okraji Sloviansku. Zvláštnu „estetiku“ okamihu dokresľuje zbombardovaná fabrika a silný signál na detektore dronov.
Po desiatich kilometroch za Slovianskom už je naozaj tma, a tak drony-nedrony zapíname svetlá, no stále s nohou na podlahe trielime do Iziumu. Kdesi v blate na kraji mesta sa vymieňame za volantom a unavení smerujeme naspäť do Charkova – na pivo.
Obaja zadumaní. Boris znovu videl Sloviansk a Kramatorsk, kde strávil mesiac pred pol rokom – veľa sa tam toho zmenilo a k horšiemu. Depresívnu situáciu posledných dvoch veľkých miest na Donbase nám ešte fakt znepríjemňujú prebiehajúce „mierové rozhovory“ vedené Trumpom, ktorý sa snaží sa Ukrajincov presvedčiť, aby tieto mestá odovzdali bez boja. Je nám z toho obidvom zle.
Hreje nás aspoň pocit, že sme odovzdali, čo sme mali, nikomu sa nič nestalo a teraz smerujeme späť do obľúbeného železobetónového mesta.
Takže vlastne asi dobre.