Tento text opisuje matejove subjektívne pocity a myšlienky na jeho prvej ceste do Chersonu a Antonivky v lete 2023.
Stojím v 35-stupňovej horúčave pri vykládke humanitárnej pomoci v chersonskej pôrodnici a fotím, čo všetko sme priviezli. Je to môj prvý deň v Chersone, ani som nestihol vstrebať rozdiely medzi mestom na frontovej línii a západnou Ukrajinou, kde som chodieval doposiaľ. V tom ma osloví Vít: „Hele, ještě potřebuju něco zavízt do Antonivky, jedeš se mnou?“ Premýšľam a trochu v panike si hovorím, že to sa mi moc nechce, keďže tam je situácia ešte horšia ako v samotnom Chersone a s takýmto výletom som veľmi nepočítal.
Antonivka, predmestie Chersonu na pravom brehu Dnipra, mala pred rokom 2022 približne 12 000 obyvateľov. Na Slovensku by bola plnohodnotným mestom veľkosťou podobným Zlatým Moravciam. V marci 2022 ju spolu s Chersonom obsadili Rusi a 8 mesiacov ju okupovali, až kým ju v novembri neoslobodila ukrajinská armáda.
Antonivka mala strategický význam vďaka tomu, že z nej viedol cez Dnipro jediný most v celom okolí. Najbližšie premostenie je vzdialené až 90 km. Rusi pri ústupe most zničili a odvtedy Antonivku a celý Cherson z ľavého brehu stále ostreľujú.
Počet obyvateľov Antonivky klesol na približne 2 000*. Bez elektriny a pod neustálymi útokmi sú ľudia odkázaní na humanitárnu pomoc, generátory a solárne panely.
* V čase zverejnenia textu (júl 2025) je to už len necelá stovka obyvateľov. Obec je pod neustálym tlakom ostreľovania a dennodennými útokmi FPV dronov na civilistov na uliciach.
„… tak když jedeš, vem si vestu a pojď“
Zvažujúc nečakanú pozvánku od Víta rozmýšľam, čo sa ho spýtať, aby som sa správne rozhodol, no vtom mi rozhodovanie uľahčí sám: „Za pět minut odjíždím, tak když jedeš, vem si vestu a pojď.“ Spotený teraz už asi viac od nervozity ako od tepla sa snažím narvať do vesty oceľové pláty. Keď som si ju bral, nenapadlo mi skontrolovať, či pasujú. Chyba. Strkám ich tam nasilu, ale nezmestia sa. Čo teraz? Bez vesty nejdem. Vtom mi Denisa, dobrovoľníčka z Prahy, podá svoju vestu, pretože jej sa do Antonivky, pochopiteľne, veľmi nechce, a tak si len povzdychnem, že tak teda asi idem. Keďže som mal na rozmyslenie tak málo času, nestihol som sa ani dostatočne vystresovať, bezmyšlienkovite naložím vestu Vítovi do auta a nasadnem.
„Jedeme nejdřív za Dimou, pak pojedem za jeho mašinou až tam,“ vraví Vít, a tak vyrážame za Dimom do miestnej minikaviarničky. Ja sa v aute zoznamujem s tým, ako sa oblieka nepriestrelná vesta a premýšľam, kam to vlastne idem a či to je dobrý nápad. Až vtedy si uvedomím, že mám vlastne celkom strach. Vít je úplne pokojný, koniec koncov tam nejde prvýkrát. Od začiatku vojny má so svojou humanitárnou akciou „Operace Kyseláč“ za sebou viac než 20 dobrovoľníckych výjazdov na Ukrajinu, z toho niekoľkokrát na frontovú líniu. V Chersone už párkrát bol a v Antonivke tiež. On s vestou problém nemá, vlastne si myslím, že má naschvál menšiu veľkosť, aby mu neprekážala, nemá ju rád a nosí ju naozaj len v nutných prípadoch.
Dima je mladý, asi 22-ročný chalan s obstojnou angličtinou. Čaká nás so spoludobrovoľníkom Slávom z Antonivky a pri zvítaní nám podáva presladenú ľadovú kávu. Keďže v tom momente je mi úplne jedno, čo robím, odpijem si. Neprejdú ani dve minúty a už kráčame naspať k autám – mašinám.
„… hele, pás si nezapínej“
Do vzdialenejšej časti Antonivky vedie z Chersonu exponovaná cesta stopäťdesiat metrov od rieky. Cestu lemujú betónové zátarasy, protitankoví ježkovia a ohorené torzá áut. Na cestu, ktorá vedie popod zničený Antonivský most, je z pravého brehu rieky dobrý výhľad, preto je neustále ostreľovaná. Pri tejto aj pri budúcich návštevách Antonivky som sa pri prejazde ňou vždy cítil veľmi nahý a pohľad z okna spolujazdca na druhý breh by som prirovnal k pohľadu do hlavne nabitej zbrane. Zapínam si bezpečnostný pás, keď ma Vít zastaví: „Hele, pás si nezapínej.“ Je to rada od miestnych: prejsť cestu čo najrýchlejšie, nezastavovať. Ak auto zasiahne strela z tanku alebo mínomet, je bezpečnejšie nebyť v aute pripútaný – ľahšie sa vyskakuje, ak je teda ešte taká možlivosť.
Zbytky Antonivského mosta – posledného spojenia medzi okupovaným a oslobodeným brehom Dnipra v Chersonskej oblasti.
No tak okej, snáď sa nezabijeme nárazom do niektorej z betónových barikád, keď popod zvyšky mosta svištíme po rozbitej ceste 110km/h, pomyslím si v duchu a pás nechávam nezapnutý. Vít je našťastie výborný šofér (jazdieval na záchranke so sanitkou) a cestu prechádzame bez problémov. Manévrujeme pomedzi zátarasy v tesnom závese za Dimom, ktorý tadiaľto jazdí aj niekoľkokrát denne – takisto ako vodiči autobusov, ktorí napriek vysokému riziku a opakovaným útokom stále vozia ľudí medzi Antonivkou a Chersonom. Miestni obyvatelia ich vďaka tomu považujú za hrdinov – herojov – a nedá sa s nimi nesúhlasiť.
Najriskantnejšiu časť cesty máme za sebou a pár sekúnd za mostom som už trochu pokojnejší, keďže výhľad na druhú stranu rieky kryjú domky, chatky a záhradky. Zbežným pohľadom je vidieť, že v tejto časti Antonivky nesie takmer každé obydlie známky bombardovania, ploty a steny domov sú deravé od šrapnelov*, pokiaľ nie sú úplne zničené. Po pár sto metroch prichádzame do miestneho humanitárneho centra – rozumej domčeka s niekoľkými dobrovoľníkmi a naskladnenou humanitárnou pomocou všetkého druhu. Pred domčekom sa tmolí hlúčik ľudí čakajúcich na prídel malých benzínových generátorov, oblečenia, vody. Dobrovoľníci nás srdečne privítajú a po polhodinovom rozhovore o ich činnosti a situácii v Antonivke od nich vyfasujeme ukrajinskú vlajku. Na pamiatku sa nám na ňu všetci milo podpíšu a Vít im na oplátku podaruje vlajku Operace Kyseláč. Potom vyjdeme von na čerstvý vzduch nadýchať sa trošku nikotínu. Ešte si odskočím na obecnú latrínu, kde ma nad dierami v zemi pobavia nápisy v azbuke „fax putinovi“ a „do ruska“.
*šrapnel – pôvodne označenie delostreleckého projektilu. Dnes slovo všeobecne označuje kovový úlomok projektilu, granátu alebo inej výbušniny, prípadne výbuchom vymrštený, penetrujúci materiál akéhokoľvek druhu.
Neďaleko dobrovoľníckeho centra je parčík s nápisom „Antonivka“. Tento typ 3D názvov miest so srdiečkami mi evokuje skôr plážovú destináciu, ale vlastne nie sme tak ďaleko od vody, tak si pri nápise zrobíme fotku – ako správni turisti. „Toto všetko bolo ešte prednedávnom pod vodou,“ hovorí Dima, ukazujúc na parčík a okolité znížené časti Antonivky. Myslel tým obdobie spred dvoch týždňov, keď okupanti odstrelili priehradu Nova Kachovka približne 100 km vyššie po prúde Dnipra a spôsobili tým okrem iného humanitárnu a ekologickú katastrofu vo veľkej časti Chersonskej oblasti. „A tam to zelené, vidíte? To je ekologicky neutrálna škola, postavená Fínmi, prvá na Ukrajine,“** vysvetľuje Dima uprostred cesty, oblečený v kraťasoch a šľapkách, no v nepriestrelnej veste a s prilbou na hlave. „To sú taktické papuče?“ pýtam sa ho s úsmevom. „Áno, veď je teplo,“ odvetí šibalsky, celý spotený pod desaťkilovou balistickou vestou.
**V čase, keď píšem tento text, to má už ekologicky neutrálna škola za sebou – okupanti ju v lete 2024 trafili a zničili. Asi bola dôležitým vojenským cieľom – tak ako všetky záhradné chatky a domky antonivských babušiek a záhrady s marhuľami a paradajkami na brehu rieky, do ktorých pália tanky z druhého brehu len tak naverímboha. Našťastie to bolo v čase prázdnin a v škole nikto nebol.
Sláva trvá na tom, že nám ukáže, ako okupanti zničili dom jeho otca. Chvíľu nato už vstupujeme na pozemok cez plechovú bránu – deravú ako rešeto – od zásahov mínometnými a ručnými granátmi, ktoré Rusi zhadzujú z dronov na domy a do záhrad. Jeho otec nás milo privíta, no Dima nás varuje, aby sme sa dnu nezdržali dlhšie ako päť minút, lebo do tejto oblasti blízko rieky môže niečo priletieť každú chvíľu. Pri bližšej explózii by sa dom mohol zrútiť. Z jednej časti je úplne zničený a druhá, obytná časť má deravú strechu, vybité okná, popraskané steny a prevalený strop. Dom vyzerá zvonka aj zvnútra ako po zemetrasení, všade sú črepy. Obzvlášť smutne pôsobí opustená detská izba. Pýtame sa Slávovho otca, či bol vnútri, keď dom zasiahli. Našťastie pracoval na záhrade vedľa, takže sa mu nič nestalo, ale celý dom je zničený. Ako každý druhý dom na tej ulici.
Pred cestou naspäť ešte odvezieme solárne panely a akumulátorovú elektrocentrálu do garážového skladu humanitárnej pomoci kdesi medzi domkami v inej časti Antonivky. Priznám sa, že tieto prvé chvíle v Antonivke som bol mysľou úplne inde, miestami paranoidne sledoval oblohu, či neuvidím dron alebo nezačujem mínometný granát. Našťastie sa celý výjazd zaobišiel bez dramatických situácií a výbuchy sa ozývali iba z diaľky. Vykladáme posledné veci a ja si spomeniem, že v mašine mám ešte zvyšok presladenej ľadovej kávy. Posledné minúty v Antonivke si vychutnávam s cigaretou a už dávno nie ľadovou kávou z kaviarne, kde sa odvtedy tradične stretávame s Dimom a odkiaľ vždy vyrážame posilnení kofeínom a cukrom smer Antonivka. „Vypadáš fakt luxusně, nebo spíš bizarně,“ smeje sa Vít, keď k nemu a Dimovi kráčam v nepriestrelnej veste s cigaretou v ústach a kávovým kokteilom v plastovom tégliku so slamkou, akoby som práve vyšiel zo Starbucksu.
V čase finálnych úprav tohto textu mi pípne hlasovka od Víta: „Dron vole skydnul na Antonivku, Dima nakoupil šrapnel.“ Dima s niekoľkými ďalšími civilistami stáli niekde pri ceste v Antonivke, keď sa operátor ruského dronu rozhodol, že sú legitímnym vojenským cieľom. Tak na nich spustil granát. Dima dostal šrapnel do hlavy, do ucha a do stehna. Okrem neho granát zasiahol aj dve ženy. „Ale je živej a nic mu není,“ dodal Vít.
„To si zvykneš.“
Cestu z Antonivky do Chersonu lemujú ohorené torzá áut, betónové zátarasy a protitankové zábrany – ježkovia.
Cestou naspäť opäť presvištíme popod zvyšky Antonivského mosta a ja sa Vítovi priznávam, že sa v Chersone, paradoxne, cítim opäť bezpečnejšie a že vnútorná nervozita z tohto pre mňa neplánovaného výjazdu do Antonivky pominula. „To si zvykneš,“ odvetí Vít, pripaľujúc si asi dvadsiatu červenú marlborku. Vtedy som ešte nevedel, že má vlastne pravdu. Mierime k Svitlane a Andriiovi, kde nás čaká plus-mínus tona jedla a určite aj nejaká vodka alebo koňak, ktorý si po tomto dni naozaj rád dám – aj keď sa vlastne dokopy nič nestalo.